Z rodu Pupkatých

V Biskupiciach bolo viac Orbánovcov, nám vraveli Pupkatí,“ smeje sa známy bratislavský podnikateľ Ladislav Orbán, ktorý pochádza z mäsiarskej rodiny. „Dedo bol nákupca hovädzieho dobytka, prapradedo a otec boli mäsiari, brat takisto, a druhý brat je veterinár. Sestra pracovala na veterine v Košiciach. Všetci sme boli vo fachu. Brat bol dokonca v minulosti hlavným hygienikom Slovenska.“

Rodičia Ladislava Orbána mali obchod, takže odmalička dôverne poznal prostredie mäsiarstva. Zo začiatku pomáhal pri bežnom chode predajni, sekal kosti, no veľmi nerád som umýval a upratoval. Svoje mäsiarske začiatky si pamätá dodnes. Presne 15. septembra 1955 začal ako mladý chlapec pod Manderlákom piecť špekáčiky. „Bola to moja prvá robota. Prvý týždeň som si zarobil tristo korún. Pokračoval som v mäsiarstve na Dunajskej, potom o pár domov ďalej na rohu ulice. Vedúci bol ožran, išiel na hody a vrátil sa o dva týždne. Ja som zatiaľ objednával, posielal tržby, predával. Zistil som, že by som to mohol robiť aj sám. Mal som sedemnásť rokov,“ spomína.

Revolúcia radosťou

Ako vedúci prvýkrát začínal v mäsiarstve na Pálenisku, potom nasledovala Trnávka, Prievoz, U dvoch levov, Mariánska a ďalšie v Bratislave. „V Trnávke sme začínali dvaja a nakoniec sme to rozšírili na osemnásť zamestnancov. Chvíľu som bol aj inšpektorom v podniku Zdroj mäso – ryby. Potom som sa vrátil do predajne, kde ma zasiahla privatizácia,“ hovorí Ladislav Obrán. Keďže mal učilište bez maturity, dorábal si ju ako štyridsaťročný. „Diktáty boli strašné. Chodil tam jeden pán starší odo mňa, a keď ho raz slovenčinárka skúšala, nahneval sa a odišiel. Zostal som tam najstarší. Žena mi doma musela dáva diktáty! Keď som pozeral film Marečku, podejte mi pero, videl som tam seba,“ smeje sa.

V každej predajni, kde pracoval, urobil vyššiu tržbu hneď po prvom mesiaci. Všetky zlepšil – buď zohnal chladničku, telefón alebo miestnosť rozšíril. „Dali mi napríklad mesačný plán 860- -tisíc, aj keď pôvodne mali o 600- -tisíc menej. Vedel som, že je to príliš veľa. Tvrdili, že by sa ma inak nedoplatili. Darmo som sa snažil, nemohol som mat vyšší plat,“ dodáva. Nežná revolúcia ho potešila – zbavil sa svojich nadriadených. Ťažkosťou ostal iba existenčný boj a s ním spojená neistota.

Kalkulačka v hlave

„Všetko sme museli počítať z hlavy, na haliere. Napríklad 77 dekov po 28 halierov je 21,56. Keby to bolo 42 dekov, tak je to 11,76. Nie som až taký dobrý v matematike, mám to iba v hlave. Váhy neboli presné, vždy tam bolo dvadsať halierov hore-dolu, a to už bolo veľa. Musel som to rátať presne,“ chrlí z hlavy Ladislav Orbán mäsiarske pocty. Raz im vraj kúpili váhy na marky, takže naše koruny tam nesedeli. Smeje sa, že tie váhy boli drahšie než trabant, no boli to staré šmejdy. Teraz sa také niečo nemôže stať. Digitálna technika vylučuje nepresné účtovanie. „Nemám dôvod ľudí okrádať. Veď potom by zákazník ku mne viac neprišiel,“ vysvetľuje.

Stavil na kvalitu

„Bál som sa hypermarketov. Známi od fachu mi radili, aby som šiel na kvalitu a svoje ja. Dedo mi kedysi ako chlapcovi radil tri veci. Prvá bola: Daj si pozor na meno Orbán. Keď ho pokazíš, je to takmer nenapraviteľné. Druhá: Obchod za necht je lepší než siaha hospodárstva. A tretia: Nejednať sa je lenivosť. Vtedy som sa smial, teraz to sám radím iným,“ hovorí s úsmevom. Nedávno sa k nemu do firmy vrátilo zopár ľudí, ktorí odišli do hypermarketov, čomu je pán Orbán samozrejme rád.

„Vraví, že neexistuje, aby kúpil kravu na mäso. Tá všetko dobré dáva do mlieka. Kupuje býky. „Mäsiari vravievajú, že býk iba žerie a serie. Jeho mäso je síce drahšie, ale kvalitnejšie. Veľké reťazce kupujú kravy, pritom v podstate obaja predávame hovädzie mäso. Niektorí ľudia, aby ušetrili, radšej kúpia nekvalitnejšie. Iní zasa kúpia menej, ale kvalitné,“ hovorí skúsený mäsiar.